IIIIII

Spolu to zvládneme!

5. února 2009 v 15:05 | Tenebs |  HP-jednorázovky
Staré... no, nie až tak staré, to musím priznať... nie som na to hrdá... vlastne preto to bolo aj zahrabané pod tisícmi iných zdrapov. A keďže mám v posledných týždňoch (ba by som povedala, že mesiacoch) akúsi krízu s písaním, tak prečo to sem nedať? Podaktorí to už čítali... nevadí, prečítajú znova (hádam)

Postavy: Teddy Lupin, Remus Lupin, Dora Tonksová, niektorí Weasleyovci a možno ešte iné nepodstatné postavy, na ktoré si nespomínam


Zhrbená postava sedela na lavičke v parku, kde sa naokolo hrali deti. Vlasy Teda Lupina mali čiernu farbu a smutný pohľad upieral do zeme. Dnes bolo druhého mája, presne v tento deň pred dvadsiatimi rokmi umreli jeho rodičia, Remus Lupin a Dora Tonksová... Jediné, čo mu po nich zostalo, bolo len pár fotiek.
"Teddy!"
Zdvihol hlavu a snažil sa zaostriť zrak na približujúcu sa postavu.
"Teddy! Ginny ťa hľadá."
"Čo chce?" spýtal sa Ted bezvýrazne.
"Na večeru majú prísť jej rodičia, Molly a Artur. Chce, aby si jej pomohol s prípravou večere a bol tam," Harry Potter, chlapec, ktorý prežil, zastal pred ním.
"Už idem." A spolu odišli domov.

Vo veľkom dome Potterovcov vládlo ticho. Ich deti, Albus Severus, James a Lily boli vonku, v záhrade za domom.
"Ah, Teddy, tu si!" Ginny si utrela ruky od múky do zástery so slnečnicovým vzorom. Mohla to kľudne robiť pomocou prútika, no ona nástojčila na tom, že bude pripravovať večeru ručne.
"S čím ti mám pomôcť?" spýtal sa Teddy a obzeral sa po neupratanej kuchyni.
"Prosím ťa, očisti zemiaky. Ale ručne! Sľúbila som ockovi, že všetko pripravím muklovským spôsobom. A ty, Harry, odšťav pomaranče."
"Tiež ručne?" spýtal sa jej manžel.
"Áno!"
Harry prevrátil očami a chytil tašku s pomarančmi. Teddy sa posadil na stoličku, a snažil sa čistiť zemiaky. Túto prácu predtým nerobieval. Šupka z nich mu padala na zem, no to nikomu v kuchyni nevadilo.

"Mami! Ocko!" Ginny Potterová na privítanie objala svojich rodičov.
"Takmer sme nestihli prenášadlo!" povedala Molly Weasleyová a pozrela na svoje tri vnúčatá, ktoré stáli pri pohovke a čakali.
"No, ukážte sa, nech si vás poriadne prezriem!"
"Nemali by byť v škole?" otočil sa Artur na Harryho.
"Mali, ale vypýtali sme ich. Veľmi nás mrzí, že sme neprišli na Vianoce, no na ministerstve sme mali ťažké obdobie. Ale teraz, našťastie, sa to tam ukľudnilo." Pán Weasley si zamyslene hladkal bradu.
"Áno, ale oddelenie aurorov nie," ohlásila sa Ginny.
"Oh, veď jasné, myslíte bratov Lestrangeových? Chytili ste ich?" Harry sa po tejto otázke zamračil.
"Rabastana áno, no Rodolphus nám stále uniká. Už vyše pol roka. A jeho vraždy sú ešte odpornejšie ako jeho mŕtvej manželky."
"Ale šťastie je, že vraždí len veľmi málo. Zrejme sa snaží, aby sme mu neprišli na stopu, ale aj tak chce na seba upozorňovať."
"Dobre, ocko, Harry, ale o tom sa rozprávajte až po večeri!" ukončila ich debatu Ginny. Nevoľky prikývli a šli do jedálne.

"Je to výborné, zlatko!" pochvaľne sa usmiala na svoju dcéru pani Weasleyová.
"Ďakujem mami." Ginny sa zapýrila.
"Pán Weasley?" ozval sa potichu Ted Lupin.
"Áno, Teddy?" Artur Weasley si práve vkladal do úst kúsok mäsa a zemiakov.
"Ja som sa len chcel spýtať na svojich rodičov. Viem, že ste o nich hovorili už veľakrát, ale chcem to počuť znova. A keďže je dnes deň, kedy umreli, tak..." nedopovedal, lebo niekomu vypadla vidlička z ruky a s ringotom dopadla na zem. Všetci stíchli a upierali zrak na neho.
"Dvadsať rokov..." zašepkala Molly Weasleyová a len ťažko sa jej darilo zadržiavať slzy.
"Taká dlhá doba..."
"A my sme na nich zabudli!"
"Chýbajú mi..." zašepkal Ted a skľúčene hľadel na svoj tanier plný jedla. Nedokázal do seba dostať ani sústo. Nie dnes.
Niekto ho zrazu chytil za ruku a pevne stisol. Bola to Molly.
"Poď.."
Všetci ôsmi sa postavili od stola a prešli do obývačky.

"Remus a Nympha boli úžasní ľudia. Za rád dokázali položiť aj život. Myslím si, že lepšiu smrť si ani nezaslúžili. Chceli zomrieť spolu a v boji. Ako ti už každý vravel, bojovali až do konca, za lepší život, aký chcel Dumbledore. A taký, aký teraz máme..."

"Remus Lupin." Muž v starom zaplátanom cestovnom plášti podával ruku mladej žene.
"Dora Tonksová!" Žena s žuvačkovo-ružovými vlasmi mu ruku chytila a potriasla ňou.
"Auror?"
"Nie, bývalý učiteľ Obrany proti čiernej mágii."
"Vy ste ten vlkolak?"
"Áno, ten," prikývol zamračene. Spolu kráčali na Grimmauldovo námestie.
"A vy ste ten Záškodník? Totižto, počula som o vás, keď som chodila do Rokfortu. Mali z vás starosti na pár rokov." Dora sa usmievala od ucha k uchu a hľadela na Remusa. Ten upieral zrak dopredu.
"Áno, Záškodník," odpovedal nezaujato.
"A povedzte, vážne ste to boli vy, čo ste prvýkrát rozosmiali toho nudného Binnsa?"
Než stihol Remus odpovedať, Nymphadora sa potkla a zachytila sa ho, aby nespadla.
"Ou, prepáčte," povedala zahanbene, tvár jej horela v plameňoch a už sa radšej nič nevypytovala. K domu číslo dvanásť kráčali mlčky.

"Tvoja matka bola veľmi zvedavá osoba. Kopu vecí sa vypytovala bez prestania a niekedy to človeku poriadne liezlo na nervy. A ako každý vie, neznášala, keď ju niekto volal Nymphadora.."

Dve postavy utekali po ulici. Kričali po sebe.
"Dora! Stoj!"
Žena sa mykla a bežala ďalej. V kľude by sa mohla odmiestniť, no nechcela a nevládala.
"Dora! Zastav! Vysvetlím ti to!" kričal Remus a snažil sa ju dobehnúť, no márne. Nestačil jej.
"Ty mi chceš niečo vysvetlovať?! Nie! Tu sa nedá vysvetliť nič!" kričala, stále utekala a líca sa jej vo svetle pouličných lámp leskli.
"Nympha! Stoj už konečne!" Ale Remus sa nevzdával. No ani Dora nemala v úmysle zastaviť a len tak si vypočuť jeho chabé vysvetlenia, prečo to povedal.
"Nymphadora!" Červené zaklínadlo ho zrazilo k zemi. Tonksová konečne stála, hruď sa jej po náročnom behu rýchlo dvíhala a ruku, v ktorej držala prútik, mala vystretú.
"Nevolaj ma Nymphadora!" Vlasy mala od hnevu červené. Keďže sa Remus nemohol hýbať, pozeral na oblohu. Kúzlo pominulo. Postavil sa zo zeme.
"Viackrát ma tak nevolaj!" precedila pomedzi zaťaté zuby.
"Dobre, dobre! Už ti to môžem vysvetliť?"
"Nie. Nemáš čo, rozumieš?! Nemáš dôvod!"
Odmiestnila sa.

"Tvoj otec sa nechcel ženiť. Ani mať s Nymphou deti. Bál sa, že jej tým len ublíži a strpčí život. A tebe tiež. Nechcel, aby mala tvoja matka za manžela vlkolaka a ty, aby si mal takého otca."

"Nymphadora Tonksová, berieš si tu prítomného Remusa Johna Lupina za svojho zákonitého manžela? Sľubuješ, že si ho budeš ctiť, milovať ho a starať sa o neho v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe?"
"Áno," odpovedala Nympha a s úsmevom hľadela do Remusových modrých očí.
"A ty, Remus John Lupin, berieš si tu prítomnú Nymphadoru Tonksovú za svoju zákonitú manželku? Sľubuješ, že si ju budeš ctiť, milovať ju a starať sa o ňu v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, v bohatstve i v chudobe?"
"Áno," povedal Remus rozochveným hlasom a pozeral na Nymphadoru.
"To, čo vyššia moc spojila, nech žiaden čarodejník, šmukel ani mukel nerozdelí! Vyhlasujem vás za muža a ženu!"
Remus a Dora sa bez vyzvania pobozkali. Ich priatelia im tlieskali, volali na slávu, no oni ich nepočuli. Ich pery boli stále spojené v dlhom bozku, ktorý pre nich znamenal spoločnú budúcnosť.

"Tvorili spolu nesmierne pekný pár! Stále som vravela, že si boli súdení. No Remus bol po medových týždňoch utiahnutý a tichý. Dlho sme nevedeli dôvod jeho nezáujmu o Doru. Až nám nakoniec povedal, že tvoja matka čaká bábätko. Teba!"

"Pán Lupin! Pán Remus Lupin!" kričal lekár na chodbe v nemocnici u sv. Munga.
Remus sedel na stoličke, hlavu mal skrytú v dlaniach, no keď začul, že ho niekto volá, ihneď vyskočil na nohy a srdce mu tĺklo ako o preteky.
"Pán Lupin! Máte syna! Krásny chlapec!" počul, že mu doktor ešte niečo hovorí, no to už nevnímal. Narodil sa mu syn! Má syna! Je otcom! Usmieval sa, vnútro mu zaplavoval slastný pocit šťastia a pokoja.
Vošiel do izby. Na posteli ležala vyčerpaná a spotená Nymphadora, no aj napriek únave sa usmievala.
"Remus! Máme syna!" zvolala hneď, keď si všimla, že vošiel do miestnosti.
"Áno! Teda Lupina!" Remus si sadol na kraj jej postele, zohol sa k jej tvári a pobozkal ju na čelo, po ktorom pramienkami stekali kropaje potu. Chytil ju za ruku a stisol jej ju. Ona mu stisk opätovala.
"Milujem ťa," zašepkal.
"Aj ja teba!" pritiahla si jeho tvár k svojej a pobozkala ho.
Do izby vošla sestrička a v náručí držala malé bábätko s drobnými, tyrkysovými vláskami. Podišla k Nymphadore a podala jej Teddyho.
"Tu máte svojho malého." Sestrička sa usmiala a odišla.
"Je nádherný! Podobá sa na teba," zašepkal Remus a hľadel na svojho malého syna. Dora sa len usmiala a hľadela do modrých očiek Teda Lupina.

"Obaja boli takí šťastní, keď si sa narodil. Za celý svoj život som nevidela Remusa tak šťastného. Bol na teba hrdý..."

Zelené svetlo len tesne minulo Remusovu tvár. Všade naokolo sa bojovalo. Zrazu sa pri ňom zjavila dobre známa žena.
"Dora, čo tu robíš?! Vráť sa do hradu!"
"Ani ma nenapadne! Aj ja chcem bojovať!" prútik držala vystretý a pálila neverbálne kliatby na smrťožrútov.
"Nie, vráť sa do hradu! Nechcem, aby sa ti niečo stalo!" naliehal Lupin ďalej.
"Remus, povedala som nie! Pomôžem vám! Spolu to zvládneme!" usmiala sa a bojovala ďalej. Remus len pokrčil plecami a pridal sa k nej.

Ďalší zelený záblesk. No tentoraz trafil cieľ. Vedľa Dory spadlo niečo ťažké. Pootočila hlavu a hľadela do niečej tváre bez života. Bol to...
"Remus," zašepkala zhrozene a z očí jej vyhŕkli slzy. No skôr než stihla povedať viac, než stihli slzy stiecť až k brade a ísť ďalej, zvalila sa na telo svojho manžela aj ona. Okolie stále bojovalo. Nikto si nevšimol dve telá milujúcich sa osôb, šťastných rodičov... Vtedy nikto ani netušil, že z Teddyho Lupina sa v túto noc, v tento boj za slobodu, stala sirota.

"Ich koniec bol strašný. A všetkých, ktorí ich poznali a mali radi, bolel. Celý život mali pred sebou, mohli byť šťastní, teraz, tu, s tebou, no bohužiaľ, osud chcel inak." Molly Weasleyová dokončila rozprávanie, vytiahla si vreckovku a utierala si do nej vlhké oči.
"Ďakujem," zašepkal Teddy, postavil sa z kresla, v ktorom sedel celé rozprávanie a odišiel z domu Potterových bez ďalšieho slova.

Ted Lupin stál na rokfortskom cintoríne, hľadel na pomník jedného z hrobov a v ruke držal bielu chryzantému. Hlavu mal sklonenú a z očí mu tiekli slzy, ktoré dopadali na jeho staré tenisky.
"Dali ste mi život..." zašepkal a zdvihol hlavu. "A za to vám ďakujem!" Kľakol si k hrobu a položil naň chryzantému.
"Spolu to zvládneme," šepol takmer nečujne, postavil sa a s rukami hlboko vo vreckách odišiel.
 


Komentáře

1 Dora Dora | 10. července 2009 v 21:54 | Reagovat

Teda, ochutnávam si slzy.
To je... tak nádherné! A tak smutné! A tak... ja to ani neviem vystihnúť. Revem ako malé decko... moji dvaja... môj milovaní... to je strašné!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama