IIIIII

2. kapitola - Výčitky svedomia? Možno...

5. února 2009 v 15:03 | Tenebs |  A dielo bolo dokonané...
A zase ďalšie mučenie vašich očí... nie, nie je to dlhé, len tak nehorázne nudné a... oh, fajn, radšej som ticho, vám sa to možno bude páčiť (o čom pochybujem).
Bola písaná vtedy, keď som mala ten zákaz na net. A vôbec som si nemyslela, že napíšem k tejto poviedke ešte niekedy aj pokračovanie, takže... takže tretej kapitoly sa zrejme tak skoro nedočkáte :D
Dokonca aj rým som tam tuším postrehla.. možno ho nájdete ;)

Postavy v kapitole: Rabastan Lestrange, Antonin Dolohov, Walden Macnair, Augustus Rookwood, Margaret (neznáme priezvisko), akýsi mladý strážnik


Ohlušujúco zahrmelo, väzenie sa otriaslo. Každý z väzňov nehybne ležal vo svojej cele, podaktorým sa dokonca podarilo zaspať. Nik sa neozval. Ich hlas by aj tak zanikol v tom besnení mora a búrky. Dúfali, že tá čoskoro prejde. Vlastne, jeden väzeň si želal, aby tá búrka trvala večne.
Rabastan Lestrange nehybne ležal schúlený v klbku vo svojej chladnej cele a načúval hluku hromov. Búrka vonku akoby odzrkadľovala to, čo sa s ním dialo vo vnútri. V chudej ruke kŕčovito zvieral sklené oko svojho brata.
Stále dookola sa sám seba pýtal: Prečo? Prečo musel tak nedôstojne umrieť? Prečo na tomto mieste?
Desil sa pomyslenia na to, ako ho pochovajú. Z tej predstavy mu bolo nevoľno, nezvládol by to.
Veľmi pomaly sa otočil na druhý bok a práve keď ďalší blesk osvetlil väzenie, zbadal vycivenú tvár Rookwooda. Rukami zvieral mreže, ceril zuby a Rabastanovi sa zazdalo, že začul aj vrčanie.
Nezľakol sa. Prišlo mu jeho bývalého kolegu ľúto.
Stali sa z nich trosky, čakajúce buď na smrť, alebo na jedlo, ktoré im prinášali raz týždenne. Sice si to nik nepriznal, no každý z nich túžil po rovnakom osude, aký postihol Rodolphusa. Mali Azkabanu po krk.
Rabastan natiahol ruku pred seba a snažil sa na zemi nájsť oko, ktoré si v noc, kedy ho jeho brat navždy opustil, vypichol. Chudučké prsty konečne našli to, čo hľadali. S pohľadom upretým na Rookwooda oproti, si Rabastan pritiahol ruku späť k telu. Augustus najprv lačne pozoroval jeho pohyby, ale keď videl, že to, po čom túži, nedostane, rozzúril sa, začal kričať a narážať hlavou o mreže.
Lestrange sledoval jeho šialené vyčínanie s úplným pokojom. Bol na to zvyknutý.
V susednej cele niečo zarinčalo, ale ten zvuk bol ledva počuteľný.
Antonin Dolohov, stojaci tesne pri stene, si práve obmotával reťaz okolo krku. Druhý koniec bol pripevnený o mreže malého okna pri strope.
Stál na špičkách a sťažka dýchal. V tejto búrke ho aspoň nik nebude počuť. A keď búrka ustane a dostane sa trochu svetla do jeho cely, bude už mŕtvy. Pery sa mu skrivili do samoľúbeho úsmevu. Všetko bolo pripravené, no on sa nehýbal, neprítomný pohľad upieral na temnú stenu oproti...


"Počuješ ma, Antonin?" zašepkal mu niečí hlas do ucha, okolo pása ho objímali niekoho bledé a chudé ruky. Neodpovedal.
"Antonin?" Hlas bol o niečo hlasnejší, ale stále ho sotva počul, aj keď osoba, ktorej patril, stála za ním. O ucho sa mu obtreli horúce pery, tie nasledoval vlhký jazyk. Pri tých dotykoch mimovoľne privrel oči.
"Túžim po tebe..." Ruky prešli pomalým pohybom na hruď, ktorú začali nežne hladiť. Zozadu sa na neho tlačilo akési rozochvené telo.
"Antonin, odpovedz..." zaprosil ten istý hlas a na krku ucítil vzrušený dych.
"Nie si jediná," odpovedal Antonin chladným hlasom a náhle otvoril oči. Mal potrebu ublížiť tej osobe, čo ho tak zvádzala.
"Ja to viem," prikývla Margaret a oprela si hlavu o plece svojho milenca. "Ale stále slepo dúfam, že som jediná v tvojom živote, ktorú miluješ."
"Lenže ja ťa nemilujem," ozval sa Dolohov tvrdým hlasom, ktorý lámal mladému dievčaťu srdce na malé kúsky.
"Aj to viem!" zvolala Margaret priškrteným hlasom a snažila sa potlačiť slzy, čo sa jej drali z očí. Tesnejšie sa pritisla k Antoninovi: "Ale venuj mi aspoň jeden deň. Miluj sa dnes so mnou, zbožňuj ma. Len dnes! A postačí mi to do konca života... Prosím ťa!" Pár sĺz dopadlo na odhalený Antoninov krk.
Ten sa strhol a prudko sa odtiahol od mladej dievčiny, ktorá skoro neudržala rovnováhu a spadla na zem. S bolesťou hľadela do jeho tváre.
"A na čo ti to bude? Potom ma budeš znovu prosiť o taký deň! Ja vás dievčatá dobre poznám!"
"Nebudem, Antonin, prisahám ti! Nikdy viac... Len mi daj pocítiť, že som tebou milovaná! O nič viac ťa nežiadam." Po lícach jej stiekli dve veľké slzy, ktoré Antonin odignoroval. No vyžíval sa v jej utrpení, v jej prosbách. A prečo to nevyužiť? Užije si a potom bude mať pokoj. Ale to on nechcel. Chcel tomu dievčaťu ublížiť. Nemohol jej predsa dovoliť, aby sa vracala k spomienkam, ktoré prežila spolu s ním. Nemohol jej dovoliť, aby bola v ten jeden deň šťastná. Až tak ju nenávidel?
"Nechcem ťa, Margaret, nepros ma. Si škaredá, hlúpa a naivná. Keď som s tebou, je mi zle, tak veľmi sa mi hnusíš, ty ohava! Nechaj ma radšej na pokoji!" Mladé dievča roztrasene stálo pred Antoninom a počúvalo všetky tie urážky, ktoré jej hovoril. Pri každom ďalšom slove sa jej viac a viac krútila hlava. Len čo dopovedal, klesla na kolená a nedbajúc na to, ako zareaguje, mu objala nohy.
"Antonin, dosť! Dosť už! Milujem ťa, nevidíš to? Prečo ma takto trápiš? Azda som ti pred týždňom nebola najmilšia spomedzi všetky iné? Kde sa v tebe berie toľko nenávisti a hnevu, láska?"
Antonin ju surovo od seba odkopol a chúďa dievča zostalo vyčerpané duševnou bolesťou ležať na zemi. Husté hnedé vlasy jej skrývali uplakanú tvár.
"Preč odo mňa, beštia! Nechytaj sa ma tými mrzkými paprčami!"
"Nie, NIE! Ticho! Ticho! Toto nemôžeš, nesmieš! Ja ťa milujem, Antonin, milujem! Neubližuj mi, netráp ma!" volala zúfalo zvíjajúc sa na zemi. Ruky mala prosebne natiahnuté k nemu. Stále dúfala v jeho bozky, v jeho milujúce slová. Je to zlý sen, len zlý sen, opakovala si v duchu.
"Ak je tvoja láska ako tá ostatných, nepotrebujem ju! Nepotrebujem ani teba! Je to len poblúznenie, Margaret, len poblúznenie! Neváľaj sa tu po zemi, ty pes, vstaň! Tieto herecké výstupy si nechaj pre niekoho iného, na mňa neplatia. A aby som nezabudol," z vrecka čierneho plášťa vytiahol desať galeónov. Hodil ich na zem, k jej nohám. "To máš za tie noci, čo si so mnou strávila. Zbohom!" Otočil sa k nej chrbtom a rýchlym krokom kráčal preč. Margaret, úplne zničená a nešťastná, dúfala v prebudenie. Hnedé oči upierala na vzďaľujúcu sa postavu.
"Antonin..."


Antonin sa prudko mykol, čím stratil rovnováhu a reťaz pripevnená o zamrežované okno sa napla. Zachrčal, ale nevzpieral sa tomu. Toto bol jeho plán - smrť. Netušil, že pár minút pred smrťou bude myslieť práve na ňu. A že sa dostavia výčitky svedomia, to už vôbec neplánoval.
Jeho telo sa vzpínalo, ruky mu vyleteli k reťazi obmotanej okolo jeho krku v snahe uvolniť ju. Aj keď vlastne nechcel. Snažil sa volať o pomoc.
Veď si predsa chcel umrieť, tak umri! Je neskoro cúvnuť a mať strach! kričal na seba v duchu.
Okolo seba počul rinčanie reťazí a ohlušujúci vreskot.
To ťa už peklo víta, Antonin... pomyslel si ešte predtým, než stratil vedomie.
Ale to nekričali a nebúchali čerti, lež jeho spoluväzni, bývalí kolegovia.
"Pomoc! POMOC!" vrieskal Macnair na plné hrdlo a búchal reťazou o mreže.
"STRÁŽNIK! POMOC!" pridával sa k nemu Rabastan, ktorý našiel bývalú silu, ktorá ho opustila po smrti brata. Do toho revu sa zamiešal aj krik pomätenca Rookwooda, ktorý dostal ďalší zo svojich záchvatov.
Kovové dvere sa zrazu rozleteli a v nich sa zjavil zadychčaný mladý chlapec. Udivene sa obzeral okolo seba a keď videl, ako mu dvaja prekrikujúci sa väzni ukazujú do poslednej cely, pribehol tam. Chvíľu šokovane hľadel na nehybné telo bývalého smrťožrúta, potom sa spamätal a rýchlo vytiahol prútik. Len čo mreže povolili, hodil sa k telu a trasúcimi sa rukami sa snažil odmotať reťaz z Dolohovho krku.
Všemožnými zaklínadlami sa pokúšal prebrať ho k životu, ale Antonin sa ani nepohol. Keď sa mladý chlapec skláňal nad jeho tvárou, Dolohova ruka sa nebadane mykla. Rýchlosťou blesku sa vymrštila do vzduchu a zabodla kúsok črepu do chlapcovho odhaleného krku. Nestihol ani vykríknuť, začal sa dusiť krvou, ktorá striekala z rany na všetky strany. Všetci ohúrene civeli na umierajúceho strážnika. Všetci okrem Rookwooda. Ten, len čo ucítil krv, začal ešte väčšmi šalieť a dožadoval sa svojej porcie jedla. Mlátil sa o zem a opakoval stále dookola to isté "Chcem!"
Ale nikto mu nevenoval pozornosť. Antonin strnulo sedel v kaluži krvi a sledoval posledné záchvevy svojej obete.
"Antonin? Vieš čo si práve urobil?" ozval sa hlbokým hlasom Macnair z cely oproti. Dolohov na neho uprel zrak
"Isteže. Práve som nás pustil na slobodu," odpovedal mu úplne pokojným hlasom, akoby sa pred chvíľou ani nechcel obesiť.
"A dielo Temného Pána bude dokonané," ozval sa znenazdajky Rabastan a veľmi pozorne si strčil bratovo sklenené oko do zívajúcej diery v hlave. Ostatní prikývli.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama