IIIIII

1. kapitola - Smrť kostlivca

5. února 2009 v 15:02 | Tenebs |  A dielo bolo dokonané...
Tomu sa vraví snaha písať niečo strašidelné... ale v tomto prípade sa to akosi nevydarilo, no nevadí :D
Táto kapitola je už stará a len minulý týždeň som sa odhodlala napísať aj pokračovanie, ktoré sem za chvíľu príde, nebojte sa (alebo radšej, bojte sa! strach a hrôza ide z tých blbostí, čo ja píšem... možno sa niekto chytá za hlavu, keď to číta... alebo za srdce, ako to ja robievam, keď vidím toľko gramatických chýb v jednej poviedke :D)
Hlavná postava: Rabastan Lestrange
Obdobie: 20 rokov po poslednej bitke


Veľká záhrada je zaliata slnkom. V rade, presne vedľa seba, stoja citronovníky a pomarančovníky. Pomedzi ne sa naháňajú dvaja malí chlapci. Niečo po sebe kričia, smejú sa, snažia sa chytiť jeden druhého. Ich matka, žena s dlhými červenými vlasmi, sedí pod veľkým slnečníkom, popíja studenú limonádu a s úsmevom na perách sleduje svojich dvoch synov.
Jeden z nich spadol, druhý skočil na neho. Bili do seba malými pästičkami, kopali drobnými nôžkami, kričali piskľavými hlasmi. Zápasiace klbko rozmotal až ich otec, vysoký muž s rovným nosom a tenkými perami. Dlhé, čierne vlasy zapletené do vrkoča, mu splývali na vystretý chrbát. Aj napriek jeho prísnemu výzoru mu v očiach blčali plamienky láskavosti a pochopenia.
"Chlapci, nebite sa!" povedal im prísnym hlasom, v ktorom sa dalo len ťažko prehliadnuť francúzsky prízvuk.
Chlapci na seba zazreli, jeden spustil niečo po anglicky, druhý plynulou francúzštinou. Prekrikovali sa, mračili sa na seba a navzájom sa očierňovali, len v inom jazyku.
"Dosť!" zahriakol ich. Obaja stíchli.
"Ak budete dnes poslušní, a už sa nepobijete, večer dostanete odmenu! Ale mamke ani muk!" žmurkol na nich, usmial sa a odišiel späť do domu.
"Rodolphus! Rabastan! Čas obeda!" zavolala na nich mama lámavou angličtinou. Jej synovia si podali ruky, sprisahanecky na seba žmurkli a odišli za ňou.

Schody, po ktorých vystupovali chlapci, sa začali rozmazávať, rozlievať, až nakoniec nastala úplná tma. Chvíľu bolo počuť len namáhavé dýchanie, no nakoniec aj to zaniklo v tónoch, ktoré vydávali husle.

Okolo dvoch vysokých chlapcov sa vrteli mladé dievčatá oblečené v dlhých šatách rozličných farieb. Títo dvaja mladíci stáli uprostred veľkého salóna, veselo hrali na husliach, usmievali sa. Keď doznel posledný tón veselej hry, všetci naokolo začali tlieskať. Oči mužov sa na nich dívali obdivne, oči žien žiadostivo.
K mládencovi, ktorý mal zopnuté červené vlasy do konského chvosta, pristúpila mladá dievčina v ružových, jednoduchých šatách. Uklonil sa jej. Jeho brat, ktorému padali dlhé vlasy rovnakej farby do tváre, si neskryto premeriaval dievča.
"Smiem vás poprosiť o tanec?" ozval sa Rabastan hlasom, ktorý pripomínal škriekanie vrán.
"Isteže," odpovedalo dievča jemným hlasom, chytila Rabastana pod pazuchu a odviedla ho na parket.
Rodolphus stál nehybne pri okne a žiarlivo sledoval čoraz odvážnejší tanec svojho brata s neznámou.
Hudba dohrala. Tancujúce páry sa pobrali k baru, aby sa osviežili vínom, alebo ohnivou whisky.
Mladý Lestrange rýchlym krokom kráčal k Rabastanovi, pevne ho chytil pod pazuchu a ťahal do vedľajšej miestnosti. Zostali sami v malej, tmavej izbe.
"Rabastan, prosím ťa, prestaň s tým!" Rodolphusov hlas znel naliehavo. Keď Rabastan posvietil na bratovu tvár, telom mu prešla triaška. Naozaj zahliadol v tých očiach slzy?
"Rodolphus, ja - "
"Nie! Čuš! Len mi sľúb, že s tým prestaneš!" Rodolphusove oči boli naplnené slzami. Rabastan pristúpil k nemu, vzal mu tvár do dlaní a zahľadel sa mu hlboko do, slzami zaliatych, očí.
"Veríš mi?"
"Áno!"
"Tak nemaj podozrenie, drahý." Ich pery sa spojili v dlhom, vášnivom bozku.

Obraz bozkávajúcich sa mladíkov pomaly mizol, až znova nastala úplná temnota. Tichým priestorom sa opäť ozývali chrapľavé nádychy.

Tmavé, nehybné siluety stáli pod veľkým, košatým stromom, niečo si šepkali. Zrazu za nimi čosi zaprašťalo. Bellatrix sa strhla, zlovestné oči upierala na čierne kríky.
"Čo to tam je?" spýtala sa. Rodolphus sa pozorne zahľadel na miesto neďaleko kríkov. V tme sa leskli niečie oči.
"Nič. Určite nejaké zviera. Zbytočné, aby si sa tým zaoberala, moja milá. A pre mňa taktiež zbytočné," odpovedal a otočil sa k nej. Pobozkal ju na teplé pery.
Rabastan len tak-tak vyhral nad mdlobami, ktoré sa ho zmocňovali po bratovych slovách. Tie slová mu neustále hučali v hlave, bodali ho do chrbta, mliaždili jeho srdce. Len čo sa dostal domov, do svojej izby, zvalil sa na posteľ. Nedokázal zadržať slzy.
"Takže to som ja. Zbytočnosť..."

A obraz sa znova vytratil. Pohltila ho tá prekliata tma. Chlapcov plač nahradil plač niekoho iného. No ani ten sa dlho neozýval. Navždy ho vyhnala hudba.

V osvetlenej miestnosti hrala hudba, ľudia sa zabávali, pili, hrali poker, a iné hazardné hry. V rohu, za malým stolom pre dvoch, sedel Rabastan s Rodolphusom. Hrali karty.
"Drahý braček, nejak sa ti dnes nedarí!" ozval sa posmešne Rodolphus, ktorý už po tretíkrát po sebe zvíťazil nad bratom.
"Čo už. Raz to muselo prísť," zamrmlal Rabastan. To, že ho brat oberá o peniaze, mu nebolo po vôli.
"Ale čo si taký! Pozri sa na to z tej lepšej stránky: Kto nemá šťastie v hre, má šťastie v láske!" snažil sa ho aspoň trochu povzbudiť.
"Ja nemám šťastie ani v jednom." Rodolphus vedel, na čo naráža. Povzdychol si a povedal:
"Rabastan, prestaň s tým. Dobre vieš, ako ťa mám rád!"
"Až tak, že ma nazývaš zbytočnosťou?!" spýtal sa ostro. Jeho brat zmraštil tenké obrvy, položil karty na stôl a naklonil sa k nemu:
"Čo to s tebou je? Nikdy si nebol takýto! Čo sa stalo, drahý Rabastan?"
Rabastan sa zamračil, šľahol pohľad plný nenávisti po Bellatrix, a potom sa svojmu bratovi zahľadel priamo do očí.
"Vzala mi ťa! Vzala mi tvoje bozky, tvoje objatia, tvoje pohľady," sťažka preglgol. "Tvoje srdce!" doložil trpko. Z Rodolphusových úst sa predral ston. Hľadel na povrch dreveného stola a chytil Rabastanovi ruku. Pevne ju stisol.
"Moje srdce si nikdy nestratil!"
Ale on akoby nepočul:
"Spávaš s ňou?"
"Isteže, je to predsa moja žena!"
"Uspokojuje ťa?"
"Áno."
"Viac ako ja?"
Rodolphus zaklipkal očami. "Ja... neviem."
"Odpovedz! Áno alebo nie?" Rabastan mu pevne hľadel do zelených očí.
"A záleží na tom?! Nie je jedno, či ma uspokojuje viac alebo menej, ako ty? Prečo ma spovedáš?!"
"Ja len... pochybujem!"
"O mojej láske k tebe!" vyhlásil nahnevane Rodolphus, postavil sa od stola a odišiel. Svojho brata tam nechal samého.

Všetko sa rozplynulo behom sekundy. Chrapľavý dych prerušovali kvapky dažďovej vody, čo dopadala na kamennú dlažbu. Z tieňa malej cely vystúpil muž, Rabastan Lestrange. Jeho večne melancholický pohľad pominul, nahradil ho sklený, akoby bez života. Prešedivené vlasy mu siahali až po pás, jeho kedysi pokojná tvár sa zmenila na nepoznanie. Ústami mu každú chvíľu šklbalo do ľavej strany.
"R-Rodolphus..." zašepkal vyčerpane. Prestrčil cez ohnuté mreže hlavu a vychudnuté ruky. Slabo zabúchal na susednú celu. Na viac nemal síl.
"Rodolphus..." ozvalo sa mŕtvym väzením.
Zrazu sa vystrčila z mreží malá hlava, kostnaté prsty pevne zvierali mreže, sklenené oko hľadelo do tmy. Keby niekto posvietil na toto stvorenie, zhrozil by sa. Kosti obopínala bledá pokožka, vyzeral, akoby bol ozajstný kostlivec. Po jeho kedysi bujných, červených vlasoch, nebolo stopy. Buď mu povypadávali, alebo si ich v zúfalstve vytrhal. Zostalo mu len pár prameňov. Ústa mal pootvorené, vytekala mu z nich slina.
"Rodolphus," zašepkal chrapľavo Rabastan po tretí raz. Kostlivec sa kŕčovito držal mreží. Vydával zvieracie stony. Ruky jeho brata sa natiahli k nemu. Len čo Rabastan pocítil studený dotyk rúk, celé vnútro sa mu roztriaslo.
"Ra-Ra-Rab-..." habkal kostlivec. Muž, čo držal jeho krehučké, slabé rúčky, sa pritiahol bližšie k nemu a priložil si ich k vychudnutým lícam. Mreže ho bolestivo tlačili na pleciach, no nedbal na to.
"P-prisahám ti na našu večnú lásku, že ťa nikdy neopustím, Rodolphus," len čo to vyslovil, vnútro mu zachvátili obavy o bratov život.
Rodolphusove ruky sa chveli. Celé jeho telo sa chvelo. Ledva sa držal pri vedomí, ledva hovoril.
"Na..." odmlčal sa a nabral do pľúc trochu vlhkého vzduchu. "...našu večnú lásku, drahý braček, drahý Rabastan!"
Hľadelo na neho len jedno, sklenené, oko, druhé mal Rodolphus privreté. Pevne ho držal za ruky, ktoré pretiahol cez mreže cely. Chvíľu sa ozýval väzením len ich namáhavý dych.
"Pozri sa na mňa!" vyzval ho Rabastan a z očí mu tiekli slzy.
"Nemôžem..."
"P-prečo?"
"Som..." znova Rodolphusovu odpoveď prerušili namáhavé nádychy. "...slepý!"
Cítil, ako sa bratove ruky zachveli. Chytil ich pevnejšie, ony boli jedinou jeho istotou v tejto temnote, jediným svetlom, jediným spojením so svojou láskou. Mnoho hodín sa takto držali za ruky, až kým Rodolphusove chudé rúčky úplne neochabli. Rabastan ich pustil, utiahol sa do temna cely a tam sa nechal pohltiť nemým smútkom a zúfalstvom.

"Nie! Nedívajte sa na ne! NIE! Zabijú vás!" Rookwoodove výkriky sa ozývali temným väzením.
"Zase blúzni?" spýtal sa hlboký hlas.
"Zase," odpovedal Rookwoodov sused.
"Walden, ale všimol si si? Blúzni už iba v noci!" zvolal potešene Antonin Dolohov. Na to, že strávil spolu s ostatnými dvadsať rokov v Azkabane, vyzeral zo všetkých piatich, teraz už štyroch, najlepšie.
"A či ja viem, či je noc, alebo deň?" zachrapčal Macnair.
"Dá sa to zistiť celkom ľahko!" zasmial sa Dolohov. Zrejme na neho nemali dementori taký vplyv, ako na jeho kolegov.
"Rabastan!" zakričal Macnair do pravého rohu väznice. Ozval sa tichý kašeľ.
"Antonin, sklo!" Rabastan akoby nepočul volanie svojho mena. Po kamennej podlahe niečo zaškrípalo. Chudučké prsty smrťožrúta ohmatali ostré hrany skla.
"Čo s tým chceš robiť?" spýtal sa Dolohov s potláčanými obavami. Jeho mocný hlas sa odrážal od stien väznice.
"Do toho teba nič!" zachrapčal podráždenú odpoveď Rabastan. Všetci napäto počúvali. Dokonca aj Rookwoodove záchvaty a bláznivé výkriky stíchli.
Len čo sa dvihla ďalšia vlna zbesneného mora, čo udieralo do múrov Azkabanu, väzením sa ozval srdcervúci krik. Trhal ušné bubienky, vrela pri ňom krv v žilách. Zverský krik sa ozýval po celom väzení.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama